Dlhé roky som proti chorobám ako klasická doktorka bojovala. Choroba bola niečo zlé, niečo, čo treba čo najrýchlejšie odstrániť.
Potom som sa ale začala zamýšľať – naozaj choroba reprezentuje iba to negatívne? Naozaj je to niečo, čo je prudko zlé a treba ju čo najrýchlejšie zničiť?
Došla som k prekvapivému záveru. Na chorobe sa dá nájsť aj niečo pozitívne!
Choroba nás totiž veľmi elegantne a rýchlo vyvedie z každodenného stereotypu. Jednoducho sme donútení vnímať prítomný okamih. Keď som seknutá alebo mám migrénu, rozhodne nemyslím na včerajšiu hádku so susedom alebo na krivdu, čo sa mi udiala pred 5 rokmi. Som TU a TERAZ.
Ďalšia vec, ktorú si treba uvedomiť, že choroba je informácia. Informácia o človeku – aký je, aké sú jeho myšlienky, čo v živote prežil a ako na to zareagoval, v akom prostredí funguje a akú prácu robí.
Takže keď choroba príde, máme na výber. Buď sa začneme ľutovať a hromžiť na celý svet alebo sa môžeme zastaviť a uvažovať, prečo sa to stalo a čo mi moja choroba chce naznačiť.
Prvým krokom je vždy uvedomiť si, že sa to deje mne. Ja som za to zodpovedný.Ja musím prijať túto situáciu, toto ochorenie, tento dyskomfort.
Je totiž veľmi ľahké postaviť sa do úlohy obete a obviňovať všetkých a všetko okolo seba. To ale ničomu nepomôže. Zodpovednosť za seba má každý jeden z nás vo vlastných rukách. Nečíta sa to ľahko, ale všetko, čo ste doteraz robili (alebo nerobili), Vás priviedlo ku chorobe, ktorou momentálne trpíte.
Nasledujúce vysvetlenie platí pre väčšinu bežných ochorení, samozrejme existujú špeciálne prípady, na ktoré uvedené tvrdenia neplatia. Pre zjednodušenie a lepšie pochopenie berme do úvahy teda najbežnejšie prípady chorôb.
Každý živý organizmus je vybavený adaptačnými a regulačnými mechanizmami, ktoré slúžia na zachovávanie rovnováhy, čiže zdravia. Pôsobením stresu, negatívnych emócií, nezdravým životným štýlom, nesprávnou životosprávou, užívaním rôznych chemických látok sa organizmus dostáva do stavu nerovnováhy. Musí často siahať na dno svojich možností a rezerv, aby si uchránil rovnovážny stav.Pokiaľ ani to nestačí, vznikne choroba.
Jediný spôsob, akým nám telo dá najavo, že niečo nie je v poriadku, je bolesť. Bolesť nie je nepriateľ, ktorého treba potlačiť. Je to kontrolka nášho organizmu, ktorá nás má prinútiť zastaviť sa a preskúmať, čo sa deje.
Je to podobné ako v aute. Keď sa niečo pokazí, začne blikať kontrolka. Ideme s autom do servisu. S telom je to o niečo zložitejšie, naučili sme sa totiž bolesť účinne potláčať vďaka tabletkám proti bolesti. Čo sa stane, keď v aute ignorujeme alebo vypneme kontrolku? Pokazí sa. Rovnako naše telo. Potlačím bolesť raz, dvakrát, desaťkrát a na jedenástykrát už je telo na úplnom dne svojich možností a nechá nás “stáť na diaľnici.”
Keď už Vás Vaše telo nechalo “stáť na diaľnici”, nevyčítajte mu to. Ono určite robilo, čo mohlo, aby Vás na prichádzajúcu katastrofu upozornilo, ale pravdepodobne ste ho ignorovali. Ste tu a teraz, v tejto situácii, treba ju riešiť.
Na tomto mieste si dovolím citovať Shakespeara: “Neskoro plakať nad rozliatym mliekom: na každý bôl čas najlepším je liekom. Kto nad minulou biedou slzy cedí,ten privolať si môže nové biedy. Čo sa raz stalo, už sa neodstane, osudu pokorou z rúk vyraz zbrane. Úsmevom vezmeš zlodejovi korisť: sám seba lúpi, kto sa smútku korí.”
A so Shakespearom vo všetkom súhlasím, dovoľte mi jeho slová preložiť do reči lekára:
Neskoro plakať nad rozliatym mliekom: Nemá zmysel sa stavať do pozície obete. Vaša choroba je tu, ako to rozliate mlieko, treba vziať handru a utrieť ho alebo keď nevládzete, vždy môžete niekoho požiadať o pomoc.
Na každý bôl čas najlepším je liekom: Keď je telo choré, potrebuje svoj čas na regeneráciu, nemá zmysel veci tlačiť a urýchľovať.
Kto nad minulou biedou slzy cedí,ten privolať si môže nové biedy. Čo sa raz stalo, už sa neodstane, osudu pokorou z rúk vyraz zbrane: Nevracajte sa do minulosti, nevracajte sa k minulým krivdám, ktoré sa Vám stali, iba si tým v sebe utvrdzujete negatívne emócie a tie Vášmu telu k liečeniu nepomôžu. Ste tu a teraz. Minulosť nezmeníte. A už vôbec ju nezmeníte tým, že o nej budete premýšľať. Máte možnosť niečo zmeniť práve teraz.
Úsmevom vezmeš zlodejovi korisť: sám seba lúpi, kto sa smútku korí: Úsmev lieči :) Hoci keď Vás niečo bolí, ide to ťažko, ale budem Vás nabádať k tomu, aby ste sa sami na seba a svoje okolie viac usmievali. Úsmev totiž v tele uvoľňuje endorfíny, ktoré vyvolajú pocit šťastia a šťastní ľudia nie sú chorí.
S časťou ochorení si organizmus dokáže pomôcť sám. Naše telo má obrovské samoregulačné schopnosti. Len treba dávať pozor na kontrolky. Opakujem to viackrát, ale práve kontrolky sú to, čo nás dnešná rýchla doba núti ignorovať a potláčať.
Bolí ma hlava? Dám si tabletku proti bolesti. Som unavený? To vyrieši tabletka a trocha kofeínu. Nemôžem spávať, tak si dám tabletku. Som v strese, dám si niečo na ukľudnenie. Telo začne fungovať na energetické rezervy a my sa divíme, že jedného dňa z “plného” zdravia zrazu ochorieme. A keďže máme prácu, v ktorej sme nenahraditeľní, príznaky choroby potlačíme tabletkami a ďalej chodíme do práce. Len niekedy telo už rezervy nemá, nemá sa čím brániť. Vírus/baktéria napadne obličky, srdcový sval, slinivku…
Nemusí tak samozrejme skončiť každá prechodená choroba. Ale keď sa to stane Vám, verte mi, že Vy s dôsledkami budete žiť do konca svojho života. A v práci, kde ste boli nenahraditeľní, o Vás za rok už nebude nikto vedieť.
Vrátim sa k prvej vete. S časťou ochorení si organizmus dokáže pomôcť sám. Len mu dajte príležitosť. Dostatok vitamínov, teplý čaj, cesnak, zázvor, bylinky (stará mama má vždy pravdu!) a vypotiť sa v posteli.
Keď to nestačí, navštívte odborníka. Či už klasického lekára, homeopata, bylinkára – nie je nič na tom požiadať o pomoc. Ale pri liečbe ste VY vždy na prvom mieste. Bez Vašej spolupráce to nepôjde. Telo totiž nie je auto, nemôžete nám ho v ambulancii nechať ako v servise.
Ja som síce doktorka, ale nemám patent na rozum. Ani neovládam všetky oblasti medicíny, to nejde. Spôsob, akým pracujem, sa skôr dá definovať slovom "nápomocná."
Jedna vec je pomôcť Vášmu telu a druhá vec je dať Vám priestor, kde Vás nikto nebude kritizovať ani hodnotiť, kde si môžete dovoliť byť sami sebou. Nechcem moralizovať, každý z nás žije svoj život tak, ako vie....ale možno, keď budete mať priestor, kde sa môžete na svoj život pozrieť z nadhľadu, kde nemusíte hrať svoju úlohu, postačí Vám to na to, aby ste videli, čo vo svojom živote môžete zmeniť. Zvyčajne vieme, čo robíme sebe samým zle, ale ešte nevieme, ako to napraviť...alebo nemáme dosť sily, odvahy, chuti na zmenu...ale už keď sa zadefinuje problém, je ľahšie o tom hovoriť a naprávať.
Ak sa teda rozhodnete, že ma navštívite, nebudete pre mňa iba pacientom/klientom, ale partnerom pri svojej liečbe.
